Pred 400 rokmi popravili predstaviteľov českého stavovského povstania

Krutá odplata Ferdinanda II. bola vyvrcholením povstania protestantských českých stavov proti cisárovi. Od nástupu Habsburgovcov na český trón začali spory medzi panovníkom a predstaviteľmi stavov. Situácia sa vyostrila počas panovania Mateja II., ktorý nerešpektoval platnosť Rudolfovho majestátu - dokumentu, ktorý vydal jeho predchodca Rudolf II. Ten potvrdzoval náboženskú slobodu v Českom kráľovstve a práva stavov.

Dlhoročný spor vygradoval do udalosti známej ako pražská defenestrácia, keď 23. mája 1618 vtrhli zástupcovia stavov vedení Jindřichom Matyášom Thurnom a Václavom Budovcom z Budova do Starého kráľovského paláca na Pražskom hrade a z jeho okien vyhodili dvoch miestodržiteľov Jaroslav Bořitu a Viléma Slavatu, ako aj pisára Filipa Fabriciusa. Defenestrácia sa považuje nielen za začiatok stavovského povstania, ale zároveň aj za impulz na začatie tridsaťročnej vojny (1618 - 1648).

Povstanie trvalo viac ako dva roky a na krátky čas pripravilo Habsburgovcov o českú kráľovskú korunu, keď v auguste 1619 generálny snem stavov zosadil z trónu Ferdinanda II., ktorý vládol po smrti Mateja II., a za nového českého kráľa zvolili členovia snemu Fridricha V. Falckého. Ferdinanda II. sa však aj napriek tomu nevzdal zámeru potlačiť odboj českých protestantských stavov.

V septembri 1620 vyrazilo Ferdinandovo vojsko posilnené armádou Katolíckej ligy na Prahu. K rozhodujúcej bitke došlo 8. novembra 1620 na Bielej hore, niekoľko kilometrov od pražských mestských hradieb. České stavy utrpeli zdrvujúcu porážku, Fridrich V., ktorého pre krátkosť vládnutia nazývajú "zimný kráľ", utiekol s rodinou do Holandska a stavy museli ako panovníka akceptovať Ferdinanda II.

Ten sa však neuspokojil len s víťazstvom v bitke na Bielej hore a na jeho príkaz 20. februára 1621 zadržali 61 predstaviteľov povstania. Všetkých postavili pre súd, ktorému predsedal nový kráľovský miestodržiteľ Karol I. z Lichtenštajna. Proces trval viac ako mesiac a 19. mája 1621 bol prečítaný rozsudok.

V ranných hodinách 21. júna 1621 salvy z diel vystrelené z Pražského hradu oznámili začiatok popravy. Staromestské námestie zaplnili tisícky ľudí. Na popravisku skončilo 27 predstaviteľov povstania, medzi najznámejších patrili páni Jáchym Ondřej Šlik, Václav Budovec z Budova alebo Kryštof Harant z Polžic a Bezdružic. Medzi popravenými bolo aj sedem rytierov, napríklad Kašpar Kaplíř a po predstaviteľoch rytierskeho stavu prišli na rad mešťania.

Ako tretí v poradí z mešťanov sa na popravisku ocitol aj lekár slovenského pôvodu Ján Jesenius, ktorému staromestský kat Jan Mydlář najprv zaživa vyrezal jazyk, potom odťal ruku a až následne sťal. Neskôr jeho telo rozštvrtil za mestskými bránami. Jesenius pritom osobne Mydlářa poznal, vďaka ktorému získaval mŕtve telá popravených. Tie využíval pri štúdiách ľudskej anatómie.

Hromadná poprava trvala takmer päť hodín. Na staromestskej mostovej veži kat zavesil 12 hláv popravených, kde okrem jednej - hlavy Šlika - viseli desať rokov, do obsadenia Prahy saským vojskom v novembri 1631. Pod ochranou vojska sa do Prahy vrátili mnohí emigranti, ktorí ušli pred Ferdinandom II. Tí usporiadali tryznu na počesť popravených, ktorá sa konala v Týnskom chráme. V spoločnej rakve pochovali jedenásť hláv, ktoré predtým zvesili z veže.

Miesto, kde stálo na pražskom Staromestskom námestí popravisko, dnes pripomínajú prekrížené meče a 27 krížov z bielych dlažobných kociek.